Rozmnožovanie vtáčkarov: Od zásnubného tanca po prvé mláďatá
Ako sa rozmnožujú vtáčkare a prečo môže byť párenie pre samčeka nebezpečné? Spoznajte ich zásnubné rituály, vznik kokónu aj vývoj mláďat a náročnosť rozmnožovania v teráriu.
Keď sa samotárske pavúky stretnú
táčkare trávia väčšinu života osamote. Nepotrebujú spoločnosť partnera a pri stretnutí s iným pavúkom nemusia reagovať priateľsky. Obdobie rozmnožovania je preto jednou z najzaujímavejších, ale aj najrizikovejších etáp ich života.
Keď samček dosiahne pohlavnú dospelosť, jeho správanie sa môže výrazne zmeniť. Namiesto pokojného života v úkryte začne vyhľadávať samičku. Pri niektorých druhoch sa dospelé samce pohybujú oveľa aktívnejšie než samice.
V prírode sa partneri vyhľadávajú pomocou chemických a mechanických signálov. V teráriu musí chovateľ vytvoriť podmienky, ktoré umožnia bezpečné rozpoznanie a stretnutie oboch jedincov.
Samotné spojenie samčeka a samičky však ešte nezaručuje úspešné rozmnoženie.
Zásnubný tanec na ôsmich nohách
Dvorenie vtáčkarov je fascinujúcim príkladom komunikácie medzi živočíchmi.
Samček pri približovaní k samičke často využíva rytmické pohyby nôh, jemné vibrácie a ťukanie do podkladu alebo pavučiny. Týmito signálmi oznamuje svoju prítomnosť a môže vyvolať odpoveď samičky.
Ak je samička pripravená na párenie, môže reagovať vlastnými vibráciami či pohybmi. Samček sa potom postupne približuje.
Nie všetky druhy však používajú rovnaké prejavy a nie každá reakcia samičky znamená súhlas s párením.
Prečo samček riskuje život?
Samičky vtáčkarov bývajú často väčšie a silnejšie než samčekovia. Ak samička nie je pripravená na párenie alebo reaguje obranne, môže samčeka napadnúť.
V niektorých prípadoch dochádza aj k sexuálnemu kanibalizmu, keď samička samčeka usmrtí a zožerie. Nie je to však nevyhnutná ani univerzálna súčasť rozmnožovania pavúkov.
Pri úspešnom dvorení sa samček snaží bezpečne priblížiť, preniesť spermie a následne sa vzdialiť.
Ako prebieha samotné párenie?
Rozmnožovanie pavúkov sa výrazne líši od rozmnožovania cicavcov.
Dospelý samček si ešte pred párením vytvorí osobitnú spermatickú pavučinu. Na ňu uloží spermie a následne ich nasaje do špecializovaných orgánov na koncoch pedipálp, krátkych príveskov nachádzajúcich sa pred prvým párom kráčavých nôh.
Počas párenia pomocou pedipálp prenesie spermie do pohlavného otvoru samičky.
Pri niektorých druhoch má samček aj osobitné výrastky na predných končatinách, ktoré mu pomáhajú udržiavať bezpečnejšiu vzdialenosť od hryzadiel samičky.
Samotné párenie môže trvať pomerne krátko, no priebeh sa medzi druhmi výrazne líši.
Samička dokáže spermie uchovávať a využiť ich až neskôr pri kladení vajíčok. Preto nemusí vytvoriť kokon bezprostredne po párení.
Kokon – bezpečný začiatok nového života
Po úspešnom oplodnení môže samička vytvoriť z hustého hodvábu kokon, do ktorého uloží vajíčka.
Kokon poskytuje vyvíjajúcim sa potomkom ochranu pred mechanickým poškodením a nepriaznivými vplyvmi prostredia.
Počet vajíčok závisí od konkrétneho druhu, veľkosti a kondície samičky. Niektoré vtáčkare vytvárajú kokóny s desiatkami vajíčok, iné ich môžu mať niekoľko stoviek alebo aj viac.
Ako sa samička stará o kokon?
Mnohé samičky kokon aktívne strážia. Niektoré ho prenášajú pomocou hryzadiel a pedipálp, otáčajú ho alebo premiestňujú v úkryte.
Počas tohto obdobia môžu byť citlivejšie na vyrušovanie a intenzívnejšie brániť svoje okolie.
Správanie samičky závisí od druhu a podmienok prostredia. Nie každý vytvorený kokon navyše obsahuje životaschopné vajíčka.
Samička niektorých vtáčkarov dokáže po párení uchovávať spermie dlhší čas. Vytvorenie kokónu preto nemusí nasledovať okamžite po stretnutí so samčekom
Ako sa vyvíjajú malé vtáčkare?
Vo vnútri kokónu prebieha postupný vývoj nových jedincov.
Z vajíčok sa vyvíjajú mláďatá, ktoré počas prvých štádií využívajú zásoby živín zo žĺtka. Už v kokóne môžu absolvovať prvé vývojové prechody a zvliekania.
Až neskôr získajú podobu drobných pavúkov schopných samostatného pohybu a prijímania potravy.
Dĺžka vývoja závisí od druhu a podmienok prostredia. Nemožno preto stanoviť jeden univerzálny čas liahnutia pre všetky vtáčkare.
Čo sa deje po opustení kokónu?
Mláďatá sa postupne osamostatňujú. Pri mnohých druhoch sa rozchádzajú a začínajú žiť oddelene.
Niektoré pavúky však vykazujú aj zaujímavé formy rodičovskej starostlivosti. U určitých druhov bolo pozorované, že samička potomstvo určitý čas chráni a mláďatá zostávajú v jej blízkosti.
Pre chovateľa sa práve v tejto chvíli začína mimoriadne náročná časť rozmnožovania – zabezpečenie vhodných podmienok pre veľké množstvo malých pavúkov.
Prečo nie je rozmnožovanie vhodné pre začiatočníkov?
Úspešné rozmnoženie vtáčkarov vyžaduje oveľa viac než len umiestnenie samčeka a samičky do jedného terária.
Chovateľ musí poznať pohlavie, vek a kondíciu jedincov, ich reprodukčné správanie aj požiadavky na prostredie.
Nesprávne spojenie môže viesť k vážnemu poraneniu alebo úhynu jedného z pavúkov.
Dôležitá je aj pripravenosť na ďalšiu starostlivosť. Jeden kokon môže obsahovať stovky mláďat, pre ktoré bude potrebné zabezpečiť vhodné nádoby, kŕmny hmyz a pravidelné kontroly.
Zodpovednosť sa nekončí vyliahnutím
Pred plánovaným rozmnožovaním je potrebné vedieť, čo sa s mláďatami stane.
Nie všetky možno ponechať spolu a nie každý druh sa môže bezpečne chovať v skupinách. Pri mnohých vtáčkaroch je nevyhnutné zabezpečiť mláďatám oddelený chov.
Osobitnú pozornosť si zaslúži aj pôvod chovaných jedincov a prípadné zákonné povinnosti pri druhoch podliehajúcich pravidlám CITES.
Párenie vtáčkarov nikdy neskúšajte bez znalosti konkrétneho druhu a pripraveného bezpečného postupu. Samček môže byť pri stretnutí usmrtený a neodborný zásah môže ohroziť oba jedince. Rozmnožovanie je vhodné plánovať až po získaní dostatočných chovateľských skúseností.
Fascinujúci proces, ktorý si zaslúži rešpekt
Rozmnožovanie vtáčkarov ukazuje, aké zložité a pozoruhodné dokáže byť správanie živočíchov, ktoré často považujeme za jednoduché a samotárske.
Od prvých vibrácií pri dvorení cez prenos spermií až po starostlivosť o kokon ide o proces plný presne načasovaných reakcií a prirodzených inštinktov.
V teráriu nám tieto okamihy umožňujú nahliadnuť do sveta, ktorý v prírode zostáva väčšinou skrytý.
Najdôležitejšie však nie je dosiahnuť čo najväčší počet mláďat. Skutočne zodpovedný chovateľ musí vedieť zabezpečiť bezpečie a vhodné podmienky každému zvieraťu, za ktoré prevzal zodpovednosť.
Pomohol vám tento článok?
Ďakujeme za spätnú väzbu!
