Vikinka – mačka, ktorá nemala prežiť
Obyčajná cesta do obchodu, červená Fabia na semafore a malé mačiatko vyhodené do dažďa. Tak sa začal príbeh Vikinky a našich deviatich spoločných rokov.
Obyčajná cesta do obchodu
Bola sobota, štátny sviatok a ja som bol v práci.
Sedel som v kancelárii plnej kolegýň a niekoho napadlo, že keď už musíme tráviť sviatok v práci, mohli by sme si ho aspoň spríjemniť dobrým jedlom. Ako jediný muž v kancelárii som dostal úlohu zájsť do obchodu.
Vonku bolo sychravo a pršalo. Billa bola asi dva kilometre od nás, takže to mala byť krátka cesta tam a späť.
Nakúpil som, naložil tašky do auta a vyrazil naspäť.
Na jednej z križovatiek som zastavil na semafore. Predo mnou stála stará červená Fabia.
Naskočila zelená.
Fabia sa však nepohla.
Chvíľu som čakal. Potom sa otvorili zadné dvere a niečo z nich vyhodili na cestu.
Dvere sa zatvorili a auto odišlo.
V kaluži zostalo mačiatko
Najskôr som ani poriadne nechápal, čo som práve videl.
Uprostred mokrej cesty zostalo ležať malé mačiatko. Bolo premočené a podľa veľkosti nemohlo mať viac než niekoľko týždňov.
Za mnou už niekto trúbil, ďalšie auto sa ma snažilo obísť.
Vystúpil som.
Mačiatko som zdvihol z cesty, odniesol do auta a položil na sedadlo. Keď som si sadol za volant, preliezlo ku mne a skončilo mi na kolenách.
Ešte pred pár minútami som riešil iba nákup pre kolegyne.
Teraz som mal na kolenách malé mokré mača a bolo jasné, že späť do kancelárie už neprídem sám.
Dostala meno Vikinka
Keď som sa vrátil, na jedlo sa na chvíľu zabudlo. Kolegyne sa zhŕkli okolo mačiatka a riešili sme, čo s ním.
Nakoniec veľa rozhodovania nebolo.
Vikinka zostala so mnou.
Vyrástla z nej krásna dlhosrstá mačka s mohutným chvostom a výraznými chumáčikmi srsti na ušiach. Bola hravá, ku mne prítulná a medzi ostatnými mačkami v domácnosti si rýchlo našla svoje miesto.
K cudzím ľuďom bola podstatne opatrnejšia. Keď prišla návšteva, často sa radšej niekam stratila.
Prečo bola taká, neviem. A po rokoch už ani nemá význam hľadať vysvetlenie.
Taká jednoducho bola.
Bola to Vikinka.
Deväť rokov
Prežili sme spolu deväť rokov.
Potom jedného dňa nečakane uhynula. Presnú príčinu jej smrti nepoznám.
Keď si však na Vikinku spomeniem dnes, ako prvý sa mi nevybaví deň, keď odišla.
Stále vidím tú križovatku.
Dážď. Červenú Fabiu. Zelenú na semafore. Autá za mnou. A malé mokré mačiatko, ktoré o chvíľu sedelo na mojich kolenách.
Celé to trvalo možno niekoľko minút.
A pritom z tých niekoľkých minút vzniklo deväť rokov spoločného života.
Niekedy stačí zastaviť
Keď som v ten deň sadal do auta, nešiel som zachraňovať zviera. Išiel som kúpiť jedlo.
Keby som vyrazil o minútu skôr alebo neskôr, zastavil na inom semafore alebo sa jednoducho pozeral inam, Vikinku by som nikdy nestretol.
Neviem, čo by sa s ňou stalo.
Viem iba, čo sa stalo potom.
Dostala domov. Vyrástla. Mala svoje miesto medzi ostatnými mačkami. Deväť rokov bola súčasťou môjho života.
A ja som nikdy neoľutoval, že som vtedy na tej križovatke vystúpil z auta, hoci za mnou niekto trúbil.
Vikinka dostala deväť rokov života navyše. A ja som vďaka jednej obyčajnej ceste do obchodu dostal deväť rokov s ňou.
Pomohol vám tento článok?
Ďakujeme za spätnú väzbu!
