Nie je to hnev. Je to súcit.

„Nerieš to“

Niekto zdieľa fotku psa priviazaného pri ceste. Pod ňou pribúdajú komentáre a jeden z nich znie: „Netreba z toho robiť drámu.“

O kus nižšie sa ozve človek, ktorý z toho drámu robí. Píše nahlas, možno ostrejšie, než by chcel, a určite ostrejšie, než je v takej diskusii zvykom. Do pol hodiny má pod sebou odpoveď, že je precitlivený.

Z diaľky to naozaj môže vyzerať ako hnev. Zvýšený hlas, tvrdé slová, netrpezlivosť. Lenže hnev a súcit znejú spočiatku veľmi podobne — a práve tu vzniká nedorozumenie, ktoré stojí veľa ľudí zbytočnú chuť ozvať sa.

Prečo súcit znie nahlas

Súcit vychádza z bolesti. Nie z vlastnej — z cudzej, ktorú si človek na chvíľu pustí dovnútra.

A bolesť zvyšuje hlas. Je to tá istá reakcia, akú má každý, kto vidí, že niekomu slabšiemu práve ubližujú. Stiahne sa hrdlo, v hrudi sa objaví tlak a telo chce konať skôr, než stihne vybrať slušnú formuláciu.

Preto to často vyznie tvrdšie, než ako to bolo myslené. Nie preto, že by za tým bola zlosť, ale preto, že za tým bolo niečo, čo bolelo.

Rozdiel, ktorý sa dá rozoznať

Hnev a súcit sa dajú odlíšiť jednoducho — podľa toho, kam mieria.

Agresia chce ubližovať. Súcit chce, aby ubližovanie prestalo. To nie je slovíčkarenie, je to iný cieľ a po chvíli je vidieť, ktorý z nich človeka poháňa.

Kto útočí, hľadá vinníka a spokojnosť nájde vtedy, keď ho má. Kto chráni, hľadá riešenie a prestane, keď sa zviera dostane do bezpečia. Z prvej vety sa to rozoznať nedá. Z toho, čo človek urobí potom, takmer vždy áno.

Prečo sa to tak ľahko zamieňa

Povedať niekomu, že je precitlivený, je pohodlné. Vysvetlí to jeho reakciu a nevyžaduje to nič ďalšie.

Pozrieť sa na to, čo ho rozrušilo, je ťažšie. Lebo potom príde otázka, čo s tým urobím ja — a tá otázka sa nepoloží sama od seba.

Je to pochopiteľné. Nie každý sa zastaví a nie každý má v tej chvíli silu riešiť cudziu vec. Ale medzi „nemám na to teraz silu“ a „ty preháňaš“ je rozdiel, a ten druhý postoj je ticho o tom prvom.

Čo to stojí

Súcit sa neplatí len raz.

Ľudia, ktorí sa zvieratám venujú dlhodobo, to poznajú. Útulkári, dobrovoľníci, ľudia, čo vozia zranené zvieratá k veterinárovi o jednej v noci. Po čase prichádza únava, ktorá nie je z práce, ale z toho, koľko sa toho dá vidieť.

To nie je dôvod prestať cítiť. Je to dôvod nebrať si to všetko sám a nestavať sa do role jediného, kto to vidí. Toho sa totiž nedá uniesť donekonečna.

Komu je to adresované

Ak vás bolí pohľad na týrané zviera, nie je s vami nič v neporiadku.

Ak sa vám stiahne hrdlo pri správe o množiarni, nie je to prehnané.

A ak nedokážete prejsť okolo bez toho, aby ste sa zastavili, nie je to slabosť. Je to presne tá vlastnosť, vďaka ktorej sa niektoré zvieratá na Slovensku dostanú domov.

Nemusí to znieť nahlas, aby to platilo. Len to nikdy nebol hnev.