Mačky v stredovekej Európe: Medzi domovom, poverami a čarodejníctvom

Mačka po boku stredovekého človeka

Mačky mali v stredovekej Európe predovšetkým veľmi praktickú úlohu. V domácnostiach, hospodárstvach aj náboženských komunitách pomáhali držať pod kontrolou myši, ktoré sa dostávali k zásobám potravín či k predmetom uloženým v budovách.

Neboli však iba užitočnými lovcami. Dochované texty ukazujú, že si k nim ľudia vytvárali aj osobný vzťah. Príručka Ancrene Wisse, napísaná začiatkom 13. storočia pre ženy žijúce v náboženskom odlúčení, povoľovala ako zvieracieho spoločníka práve mačku.

Ešte starším a možno krajším dokladom je báseň Pangur Bán z 9. storočia. Írsky mních v nej píše o svojom bielom kocúrovi a jeho lov myší prirovnáva k vlastnému hľadaniu poznania pri štúdiu. Pred viac než tisíc rokmi tak vznikol prekvapivo osobný obraz človeka a jeho mačky.

Od lovca myší k symbolu

Mačky sa objavovali aj v stredovekých rukopisoch a literatúre. Niekedy jednoducho ako zvieratá loviace myši, inokedy ako súčasť príbehov, symbolov alebo náboženských predstáv. Jeden význam preto nemožno preniesť na celý stredovek.

Dokonca aj prostredie kláštorov nám ukazuje viac než jednu tvár mačky. British Library zachováva napríklad nemecký rukopis z 12. storočia s iniciálou, na ktorej je mačka nesúca myši. Takéto pramene pripomínajú jej každodennú a veľmi praktickú úlohu.

Postupne však môžeme sledovať aj inú mačku – zviera vstupujúce do sveta morálnych príbehov, povier a nadprirodzených predstáv. A práve odtiaľ vedie cesta k jej oveľa temnejšiemu obrazu.

Mačky, diabol a čarodejníctvo

V kresťanskej Európe sa mačka mohla objavovať aj v negatívnej symbolike. Jej nočný spôsob života, schopnosť pohybovať sa takmer nepozorovane či oči odrážajúce svetlo ľahko zapadali do sveta, v ktorom ľudia pripisovali zvieratám rôzne symbolické a nadprirodzené významy.

Často sa v tejto súvislosti spomína pápež Gregor IX. a dokument Vox in Rama z roku 1233. Na internete sa z neho niekedy stáva príbeh o pápežovi, ktorý vyhlásil mačky za diabolské a rozpútal ich prenasledovanie. Takéto zhrnutie však zamieňa konkrétny opis údajných heretických rituálov za všeobecný postoj cirkvi k mačkám.

Spojenie mačiek s mágiou a neskôr s čarodejníctvom napriek tomu skutočne existovalo a postupne sa stalo súčasťou európskeho folklóru. Mačka, najmä čierna, získavala v niektorých predstavách úlohu spoločníka čarodejnice alebo bytosti spojenej s nadprirodzenými silami.

Príbeh o tom, že pápež Gregor IX. v roku 1233 „vyhlásil vojnu mačkám“, je príliš zjednodušený. Vox in Rama opisuje údajný heretický rituál, v ktorom sa objavuje aj čierna mačka – nie všeobecný príkaz na vyhubenie mačiek.

Zabili mačky a potom prišiel mor?

Je to jeden z najznámejších príbehov o stredovekých mačkách: ľudia ich pre spojenie s diablom masovo vyhubili, premnožili sa potkany a následne prišla čierna smrť. Takéto vysvetlenie sa na internete opakuje veľmi často, no historický príbeh moru je podstatne zložitejší.

Čierna smrť zasiahla Európu v polovici 14. storočia a jej šírenie súviselo s baktériou Yersinia pestis. Na prenose sa podieľali blchy a hostiteľské zvieratá, pričom dnešný výskum ukazuje komplexnejší obraz než jednoduchú schému „potkan → blcha → človek“.

Predovšetkým však nemáme dobrý podklad na tvrdenie, že pred morovou epidémiou došlo v Európe k takému masovému vyhubeniu mačiek, ktoré následne spôsobilo čiernu smrť. Pekne poskladaný príbeh preto nemožno zamieňať za preukázanú historickú príčinu.

Populárny príbeh nie je automaticky historický fakt. Tvrdenie, že prenasledovanie mačiek spôsobilo premnoženie potkanov a následne čiernu smrť, je príliš jednoduché a nemáme dôkazy, ktoré by takýto priamy reťazec potvrdzovali.

Jedna mačka, mnoho významov

Najzaujímavejšie na stredovekej mačke možno je práve to, že neexistoval iba jeden spôsob, akým ju ľudia vnímali. Mohla byť užitočným lovcom, zvieracím spoločníkom, postavou v rukopise aj súčasťou sveta povier a nadprirodzených predstáv.

Biely Pangur Bán pokojne loviaci myši vedľa svojho mnícha preto patrí do rovnakých dejín ako oveľa temnejšie predstavy, ktoré mačku neskôr spájali s mágiou a čarodejníctvom. Jedno nevylučuje druhé. Práve táto rozmanitosť nám ukazuje, aký zložitý bol vzťah stredovekého človeka k zvieratám.

A niektoré symboly prežili stredovek o celé stáročia. Predstava čiernej mačky ako znamenia nešťastia alebo spoločníčky čarodejnice patrí v európskej kultúre medzi tie najvytrvalejšie.

Keď sa na stredovekú mačku pozeráme iba ako na prenasledované „zviera čarodejníc“, unikne nám polovica jej príbehu. V rovnakom období mohla byť celkom obyčajným lovcom myší – alebo milovaným spoločníkom človeka.