Bola sobota, štátny sviatok, a ja som sedel v kancelárii plnej kolegýň, ktoré sa rozhodli, že keď už musíme pracovať, aspoň si to spríjemníme dobrým jedlom.
Ako jediný muž v tíme som bol vyslaný do obchodu, aby som splnil želania hladných dievčat.
Vonkajší svet bol sivý, daždivý, ale cesta nebola dlhá – len dva kilometre do najbližšej Billy.
Nákup som vybavil rýchlo, hodil tašky do auta a naštartoval.
Po pár minútach jazdy som dorazil na semafor, kde už stálo jedno auto – stará červená Fábia.
Zastal som za ňou a čakal. Oranžová, zelená… Ale auto predo mnou sa nepohlo.
Väčšina vodičov by hneď trúbila, no ja nie som ten typ. Rozhodol som sa počkať.
Zrazu sa otvorili zadné dvere Fábie a niečo z nich vyhodili na cestu.
A potom, akoby sa nič nestalo, auto prudko vyštartovalo.
Zmätene som sa pozrel pred seba – a v mláke uprostred jazdného pruhu ležalo malé mačiatko.
Nemalo viac ako mesiac.
Bol som v šoku. Hlava mi pracovala na plné obrátky.
Auto za mnou netrpezlivo trúbilo, vodič vyšiel z radu a obchádzal nás, no mne to bolo jedno.
Nemohol som sa pohnúť. Vidím dobre? Vyhodili ho tam zámerne?
Nechal som auto stáť a vystúpil.
Mačiatko sa triaslo, bolo premoknuté a bezmocné.
Zdvihol som ho, položil na sedadlo spolujazdca… a ono okamžite vyskočilo na moje kolená.
Akoby vedelo, že je konečne v bezpečí.
Keď som sa vrátil do kancelárie, nikto už neriešil jedlo.
Všetky kolegyne sa zhŕkli okolo malého uzlíka a zhodli sme sa na jedinom – nemôžem ho tam nechať.
Tak sa Vikinka stala súčasťou môjho života.
Bola výnimočná. Už ako mačiatko si vybudovala rešpekt medzi ostatnými mačkami u nás doma.
Mala nádherný hustý chvostík a postupne rástla do veľkosti, ktorá naznačovala, že mohla byť krížená s mainskou mývalou alebo nórskou lesnou mačkou.
Bola hravá, prítulná, ale k cudzím ľuďom ostávala ostražitá.
Keď niekto prišiel, okamžite sa schovala – možno si stále pamätala ten osudný deň, keď ju niekto tak bezcitne vyhodil.
Spolu sme prežili deväť krásnych rokov.
Vikinka bola mojím verným spoločníkom, mojím malým tieňom.
Bohužiaľ, jedného dňa náhle odišla.
Srdcová príhoda alebo niečo podobné, nikto nevie.
Ale viem jedno – nikdy v živote som neľutoval, že som na tej križovatke zablokoval premávku.
Vikinka nemala prežiť, ale nakoniec prežila krásny život.
A ja som vďačný, že som jej mohol dať domov a lásku, ktorú si zaslúžila.
🧡 Tento príbeh mi pripomína, že občas sa ocitneme na križovatke – nielen ciest, ale aj rozhodnutí.
Niekedy stačí jedno malé gesto, jedno krátke zastavenie, aby sme zmenili niečí osud.
Každý život má hodnotu – aj ten najmenší, považovaný za bezvýznamný.
Možno sa niekedy aj ty ocitneš pred podobnou voľbou.
A ja len dúfam, že sa rozhodneš správne. 🐱