Keď som prvýkrát uvidel malé šteniatko pri ceste, moje srdce sa zastavilo. Bolo špinavé, premrznuté a vydesené. Sedelo tam, úplne samo, ako by čakalo na niekoho, kto mu podá pomocnú ruku. Neváhal som ani sekundu. Zastal som, otvoril dvere auta a zavolal na neho
. Spočiatku váhalo, no jeho malé telíčko sa triaslo od zimy a strachu. Napokon sa odvážilo urobiť pár krokov ku mne, kým sa mi s obrovskou dôverou neschúlilo do náručia. Cítil som, ako mu búši srdiečko a vedel som, že od tejto chvíle už nebude samo.
Po príchode domov som mu pripravil teplú deku a nalial misku čerstvej vody. Opatrne som mu naservíroval jedlo a sledoval, ako hltavo žerie, akoby ho nikto nikdy nekŕmil. Každý jeho pohyb prezrádzal neistotu, zmiešanú s túžbou po bezpečí. Premýšľal som, aký príbeh sa skrýva za jeho smutnými očami. Koľko nocí prežil na ulici? Kto ho mohol len tak vyhodiť? Čo všetko si muselo zažiť, kým sme sa stretli?
Pôvodne som mal v pláne mu len dočasne pomôcť a nájsť mu nový domov. No vedel som, že som prehral už v momente, keď mi prvýkrát olízalo ruku a s vďačnosťou na mňa pozrelo. Bolo to rozhodnuté. Toto šteniatko patrí ku mne.
Dnes, po niekoľkých mesiacoch, je z neho úplne iný pes. Veselý, hravý a plný energie. Už sa nebojí neznámych zvukov, nekrčí sa pri prudkých pohyboch. Stal sa neoddeliteľnou súčasťou našej rodiny. Každý večer sa ku mne pritúli, spokojne zaspí a ja viem, že už nikdy nebude sám. Tento malý psík ma naučil jednu dôležitú vec – niekedy si domov nevyberáme my, ale on si vyberie nás.