Bol to deň ako každý iný. Vonku pršalo, fúkal vietor, ideálny čas na čaj a knihu. Už som sa videl pod dekou…
Ale niekto mal iné plány. Niekto s chvostom a neoblomným pohľadom.
Max. Môj pes. Môj tréner. Môj nadriadený.
„Von! Teraz hneď! Pohni si, človek!“ 🐾
🧠 Fáza 1: Vyjednávanie
Pozriem sa na Maxa a skúšam taktiku rozumu.
„Max, pozri sa von! Prší, je tam mokro, zima… to naozaj chceš?“
Max sa nehýbe. Práve sa upgradol na sochu rozhodnosti.
Zvolím inú taktiku.
„Dáš si keksík? Nemusíme ísť nikam…“
Max si ho vezme. Prehltne. Pozrie.
„A teraz – von.“
😐 Fáza 2: Kapitulácia
Vzdychnem. Bundu na seba, topánky, otváram dvere.
Max poskakuje od radosti ako na výstavisku.
Vyjdeme. Krok jeden. Krok dva.
Stop.
Max pozrie na zem. Mláky. Dážď na ňufák.
Jeho výraz sa mení z hrdinu na drámu roka.
„Čo si to spravil?! PUSTIL SI MA VON?!?“ 😱
🏃♂️ Fáza 3: Ústup do bezpečia
Max cúva. O dve sekundy je pri dverách. O tri sekundy už otriasa vodu priamo na môj gauč. Ja za ním, kompletne mokrý.
On? Zababušený v deke. Spokojný. Suchý.
Pozrie na mňa.
„Dobrá práca, človek. Vonku bolo hrozné. Už tam nepôjdeme.“ 🤷♂️
📌 Poučenie?
- 🔹 Pes vždy chce ísť von – kým nezistí, že je vonku.
- 🔹 On sa suší na gauči, vy sušíte bundu, ponožky aj dušu.
- 🔹 Proti psím očiam nemáš šancu vyhrať. 😆🐾