Bol to deň ako každý iný. Vonku pršalo, ja som sa pohodlne usadil na gauč s horúcim čajom a knižkou, presvedčený, že dnes nikam nejdem. Ale niekto mal iné plány.
Niekto, kto práve sedel pri dverách a upieral na mňa tie najodhodlanejšie psie oči na svete.
Môj pes Max.
„Von! Teraz hneď! Pohni si, človek!“ 🐶
Prvá fáza: Vyjednávanie
Pozrel som naňho a skúsil som taktiku rozumu:
„Max, pozri sa von! Prší! Je tam mokro, chladno, fúka vietor… to naozaj chceš ísť von?“
Max sa nehnul. Posadil sa pevnejšie.
„Áno. Von. Teraz.“
Skúsil som ďalší trik:
„Dáš si keksík? Keksík je super, nemusíme ísť nikam…“
Max si vzal keksík. Prehltol ho. A opäť na mňa pozrel.
„A teraz von.“
Druhá fáza: Kapitulácia
S povzdychom som sa postavil a obliekol si bundu. Max sa zatiaľ točil v kruhoch od radosti.
„No tak poďme…“
Otvoril som dvere a vyšli sme von. Prvý krok. Druhý. A vtedy sa to stalo.
Max sa prudko zastavil. Pozrel na mokrú zem. Na dážď, ktorý mu kvapkal na ňufák. Na mláky, cez ktoré by musel prejsť.
Otočil sa ku mne s pohľadom plným hrôzy.
„Čo si to urobil? Prečo si ma pustil VON?!?“ 🤨
Tretia fáza: Návrat domov
Stáli sme tam, obaja v daždi. Ja som už bol zmierený s tým, že sa prejdeme, ale Max začal cúvať smerom k dverám.
„Nie, nie, nie, to je strašné, poďme späť, ZACHRÁŇ MA!“
O dve sekundy bol na prahu. O tri sekundy už bol vnútri a otriasal zo seba vodu priamo na môj gauč. A keď som sa konečne dostal dnu aj ja, našiel som ho zrolovaného v deke, spokojného a suchého.
Pozrel na mňa a v jeho očiach bolo jasné:
„Dobrá práca, človek. Už vieme, že dnes von nejdeme.“ 🤦♂️
Poučenie?
🔹 Pes chce ísť von – pokiaľ tam nie je zlé počasie. 🔹 Vy vždy zmoknete, on nikdy. 🔹 Nikdy nevyhráte proti psím očiam. 😆🐾